Vrátna dolina sa nachádza asi 25 km od mesta Žilina a 3 km od obce Terchová v Národnom parku Malá Fatra. Územie Vrátnej ohraničuje veniec vrcholov Boboty, Veľký Rozsutec, Stoh, Poludňový grúň, Chleb, Veľký Kriváň, Kraviarske, Baraniarky a Sokolie. Rozdeľuje sa na ďalšie dve doliny Starú a Novú dolinu, ktoré oddeľuje Grúň (989 m n.n.). Pôsobivý je predovšetkým úzky vstupný kaňon Tiesňavy s viacerými vodopádmi, ktoré vytvára riečka Varínka, ktorá vyviera v závere doliny. Skaly z dolomitu vytvárajú zaujímavé útvary nazvané Skalné mesto, Mních, Ťava, Päť furmanov a iné.
Sivec je dominantný zalesnený vrch nad vodnou nádržou Ružín. Vrchol, tvorený výrazným vápencovým bralom, je výborným vyhliadkovým bodom. Čaká vás tu krásny pohľad na okolitú krajinu tvorenú zalesnenými kopcami a dolinami, ktoré sa pod vami zvažujú k trblietavej vodnej hladine. Výstup pritom nie je časovo, orientačne a ani svojim terénom veľmi náročný. Trasa vedie väčšinou po lesných cestách a chodníkoch.
Na Sivec sa môžete dostať z dvoch smerov. Jednak nami popísanou trasou z Ružína, jednak tiež z rekreačnej osady Košické Hámre (na území obce Košická Belá), ktorá je z Košíc dostupná autobusmi.
Prosiecka a Kvačianska dolina boli v roku 1992 spojené do náučného chodníka. Návštevníci môžu nastúpiť na túto približne 6-hodín trvajúcu túru z Kvačian, Prosieka, Hút či Veľkého Borového.
Vychádzajúc z Kvačian je potrebné prejsť popod vrch Hrádková po žltej značke do Prosieka. Prosiecka dolina je bohatá na skalné útvary rôznych tvarov. Nájdeme tu romantický vodopád, zažijeme dobrodružstvo na rebríkoch v skalných tiesňavách a skončíme na zelenej lúke Svorad, kde sa spokojne pasú kravy.
Nachádza sa v prekrásnom údolí spojenia Chočských vrchov a Západných Tatier v asymetrickej doline potoka Suchá. Leží v nadmorskej výške 623 metrov nad morom, vzdialená 4 km od vodnej nádrže Liptovská Mara, 10 km od aquaparku Tatralandia a 16 km od Liptovského Mikuláša. Ide o podhorskú obec, ktorej hlavnou ekonomickou aktivitou je poľnohospodárska výroba s výbornými predpokladmi pre rozvoj agroturistiky a cestovného ruchu. Obec má celkom 291 obyvateľov.
Roklina Veľký Sokol sa rozprestiera v centrálnej časti Slovenského raja, na západnom okraji planiny Glac. Spolu s turisticky neprístupnou tiesňavou Malý Sokol tvorí NPR Sokol s rozlohou 700 ha. Toto územie predstavuje jednu z najzachovalejších časti NP Slovenský raj. Platí tu piaty, teda najvyšší stupeň ochrany prírody.
Každá z roklín Slovenského raja ma svoje naj. Tiesňava Veľký Sokol sa vyznačuje mohutnosťou a dĺžkou (4,5 km). Skalné steny vysoké do 300 metrov lemujú dno tiesňavy z oboch strán, množstvo vody pretekajúcej vodopádmi a množstvom romantických kaskád je tu najväčšie zo všetkých roklín Slovenského raja. Veľký Sokol preto dostal prívlastok najmohutnejšia roklina Slovenského raja.
Porast rokliny tvoria lesné komplexy, mestami pralesovitého charakteru. Prevládajúcimi drevinami sú smrek, jedľa, buk, borovica a smrekovec, v dolinách a bočných roklinách aj javor a tis. Veľký Sokol je príkladom teplotnej inverzie. Vlhké a zatienené stanovištia skál osídľuje napr. fialka dvojkvetá, stokráska michelliho, slezinník zelený a mnohé iné chladnomilné druhy. Vyhrievané skaly a skalné hrebene zdobia rastlinné druhy náročnejšie na teplo. Vyskytuje sa tu napr. poniklec slovenský, ranostaj pošvatý, bodliak sivastý a ďalšie druhy.
Kaštieľ pochádza zo začiatku 18. storočia a postavili ho na základoch staršieho renesančného kaštieľa Bebekovcov. Dal ho postaviť Štefan Andráši ako poschodový, ešte opevnený kaštieľ so štyrmi nárožnými vežami. I ďalšie prestavby v rokoch 1792 - 1795, keď prichádza k rozšíreniu, a v rokoch 1880 - 1886, keď stavba získala dnešnú podobu, sa viažu znovu k rodine Andrášiovcov, ktorá bola už vtedy jeho trvalým vlastníkom, a ktorá mala v majetku nielen hrad Krásnu Hôrku, ale aj majetky a bane v okolí Rožňavy. Po staršej klasicistickej prestavbe a rozšírení južnej časti a priečelia nasledovala rozsiahlejšia pseudoslohová úprava s nadstavbou druhého poschodia, ktorá dala kaštieľu ráz francúzskej poľovníckej stavby.
Zrúcaniny gotického hradu, ktorý bol vybudovaný v 14. storočí a na konci 14. storočia prestavaný na poľovnícky zámok, v 18. storočí na hradný kaštieľ. V roku 1945 bol ťažko poškodený.
Pochádza z 13. storočia a leží v údolí rieky Slatiny na východ od Zvolena nad obcou rovnakého mena. Na konci 14. storočia (v rokoch 1390 – 1400) ho prestavali na gotický poľovnícky zámok. Bol kráľovským majetkom a uhorskí panovníci ho často navštevovali. Roku 1441 sa ho v bojoch o uhorskú korunu zmocnil privŕženec Jána Jiskru Jodok. Kráľ Matej mu ho však odobral, nechal si ho pre seba a často sa tu zdržiaval. Neskôr však aj on dal zámok do zálohu rodine Raškayovej. V držbe Raškayovcov zostal potom Vígľaš až do roku 1530, keď im ho ako Zápoľského stúpencom odobral kráľ Ferdinand I. Habsburský.
Trenčiansky hrad vznikol na mieste staršieho osídlenia, ktoré tu existovalo od doby bronzovej cez Keltov a Germánov až po slovanské osídlenie. Zo staršieho veľkomoravského hradiska sa v dobe vzniku uhorského štátu stal komitátny kráľovský hrad. Najstaršou kamennou stavbou hradu je predrománska rotunda, pravdepodobne ešte z veľkomoravského obdobia. Koncom 11. storočia vznikla kamenná útočištná veža (donjon, bergfrid), po roku 1270 nadstavená a rozšírená gotickým tehlovým plášťom. Svojou kónickou zbiehavosťou smerom k vrcholu tvorí na Slovensku ojedinelý prvok hradnej architektúry. Je stredobodom hradnej akropoly a najvýraznejšou pohľadovou dominantou panorámy mesta. V jej tesnej blízkosti vznikli jednotlivé hradné paláce. Ich stavba súvisela s rozšírením funkcie hradu z predovšetkým obrannej na správnu, administratívnu a obytnú. Najstarším palácom bol zrejme Matúšov palác zo začiatku 14. storočia, z ktorého sa však zachovala iba jedna stena, ktorá dnes tvorí súčasť Barborinho paláca. Bol sídlom Matúša Čáka Trenčianskeho (okolo 1260 – 1321), ktorý z neho urobil svoj sídelný hrad a centrum rozsiahlych dŕžav, tzv. „Matúšovej zeme“ alebo aj Terra Mathei. Tento, v tom čase najmocnejší uhorský magnát, ovládol takmer celé dnešné Slovensko a značnú časť Zadunajska. Patrilo mu takmer 50 hradov a niekoľko žúp. Zaberal nielen majetky svojich slabších šľachtických protivníkov, ale raboval i kráľovské domínium. Nešetril ani cirkevný majetok, čo mu dokonca až dvakrát vynieslo cirkevnú kliatbu a vyhlásenie interdiktu (zákazu výsluhy sviatostí) nad jeho majetkami. Razil vraj v Trenčíne i vlastné mince, žiadna sa však nenašla. A tak ide asi len o ohováranie jeho premnohých nepriateľov. Matúšova smrť 18. marca 1321 znamenala nielen okamžitý rozpad jeho „kráľovstva“, ale stala sa základom viacerých legiend a povestí. Pretože jeho hrob nikdy nikto nenašiel, stal sa obľúbeným cieľom rôznych romantikov, dobrodruhov, hľadačov pokladov i serióznych historikov. Povesť hovorí, že bol pochovaný v cínovej, striebornej a zlatej truhle s obrovskými pokladmi. Akosi podozrivo to však pripomína povesť o smrti „Biča božieho“, hunského kráľa Attilu. Trenčiansky hrad sa vrátil do majetku uhorskej koruny, čiže kráľa Karola.
Malý kúsoček od kremnického múzea minci je kremnický hrad, nedalo nám a šli sme sa tam pozrieť a nafilmovať nádherný výhľad z vrchu hradu.
Kremnický mestský hrad je najstarším mestským hradom v stredoslovenskej banskej oblasti. Od bežných feudálnych sídel sa odlišuje svojou funkciou, skladbou budov a pôdorysným riešením. Vznikol ako kráľovská pevnosť na mestskom pozemku na ochranu výnosov z ťažby drahých kovov a na úschov peňazí vyrobených v kráľovskej mincovni. V areáli hradu bolo sídlo komorského grófa, zástupcu kráľovského úradu. Areál hradu tvorí kostol, ktorý je v centre urbanistickej jednotky, ďalej karner, hradné opevnenie s dvojitým hradobným múrom s bránou a tromi baštami a zvyšky radnice. Najstaršou zachovanou budovou hradného areálu je karner, resp. jeho suterénny priestor, ktorý vznikol v 13. storočí. Karner bol súčasťou niekdajšieho cintorína, ktorý sa rozkladal okolo dnes už neexistujúceho kostola sv. Michala. Dnešný kostol, zasvätený patrónke baníkov sv. Kataríne, vznikol v poslednej tretine 15. storočia ako halový klenutý priestor so strednými piliermi. Podľa datovania na klenbe stavbu ukončili v roku 1488. Charakteristickou siluetou mesta sa stala veža kostola s renesančnou pavlačou z roku 1579. Jej strmú strechu navrhol v roku 1884 F.Storno, autor neogotickej prestavby celého areálu, ako aj interiéru kostola, v ktorom sa po týchto úpravách zachovala len časť starého mobiliáru a neskorogotická Madona z čias okolo roku 1500, ktoré sem boli prevezené zo zbúraného farského kostola stojaceho do 19. storočia na námestí. Hradné budovy ničili často zhubné požiare, po ktorých ich museli s veľkými nákladmi opravovať. Ešte väčším nešťastím pre Kremnicu bol neskorší úpadok ťažby zlata, čím mesto veľa stratilo zo svojej predošlej slávy.
Na návštevu hradu doporučujem počítať z cca hodinkou ak chcete vidieť všetko čo ponúka + výstup na rozhľadňu.
Malý kúsoček od kremnického múzea minci je kremnický hrad, nedalo nám a šli sme sa tam pozrieť a nafilmovať nádherný výhľad z vrchu hradu.
Kremnický mestský hrad je najstarším mestským hradom v stredoslovenskej banskej oblasti. Od bežných feudálnych sídel sa odlišuje svojou funkciou, skladbou budov a pôdorysným riešením. Vznikol ako kráľovská pevnosť na mestskom pozemku na ochranu výnosov z ťažby drahých kovov a na úschov peňazí vyrobených v kráľovskej mincovni. V areáli hradu bolo sídlo komorského grófa, zástupcu kráľovského úradu. Areál hradu tvorí kostol, ktorý je v centre urbanistickej jednotky, ďalej karner, hradné opevnenie s dvojitým hradobným múrom s bránou a tromi baštami a zvyšky radnice. Najstaršou zachovanou budovou hradného areálu je karner, resp. jeho suterénny priestor, ktorý vznikol v 13. storočí. Karner bol súčasťou niekdajšieho cintorína, ktorý sa rozkladal okolo dnes už neexistujúceho kostola sv. Michala. Dnešný kostol, zasvätený patrónke baníkov sv. Kataríne, vznikol v poslednej tretine 15. storočia ako halový klenutý priestor so strednými piliermi. Podľa datovania na klenbe stavbu ukončili v roku 1488. Charakteristickou siluetou mesta sa stala veža kostola s renesančnou pavlačou z roku 1579. Jej strmú strechu navrhol v roku 1884 F.Storno, autor neogotickej prestavby celého areálu, ako aj interiéru kostola, v ktorom sa po týchto úpravách zachovala len časť starého mobiliáru a neskorogotická Madona z čias okolo roku 1500, ktoré sem boli prevezené zo zbúraného farského kostola stojaceho do 19. storočia na námestí. Hradné budovy ničili často zhubné požiare, po ktorých ich museli s veľkými nákladmi opravovať. Ešte väčším nešťastím pre Kremnicu bol neskorší úpadok ťažby zlata, čím mesto veľa stratilo zo svojej predošlej slávy.
Na návštevu hradu doporučujem počítať z cca hodinkou ak chcete vidieť všetko čo ponúka + výstup na rozhľadňu.
Múzeum oravskej dediny sa nachádza pod Západnými Tatrami v oblasti horstva Roháčov. Základný kameň bol položený 24.9.1967, v roku 1975 bolo sprístupnené verejnosti. Pôvodne na mieste dnešného múzea nestál žiaden dom. Väčšina objektov bola odkúpená od pôvodných majiteľov, rozobraná, prevezená a nanovo poskladaná v múzeu. Ďalšie domy boli vybudované ako kópie pôvodných stavieb.
V múzeu sú objekty z celého regiónu Oravy. Areál je rozčlenený na niekoľko častí: Dolnooravský rínok, Zamagurská ulica, Goralské lazy, Kostol s cintorínom a Mlynisko. Každá časť sústreďuje charakteristické typy stavieb ľudovej architektúry regiónu. Tak ako v skutočnej dedine sú tu obytné a hospodárske stavby (domy, usadlosti, komory, senníky, salaš ai.), remeselnícke objekty (kováčska vyhňa, hrnčiarska pec) i technické stavby (mlyn, valcha, mangeľ, olejáreň). Areálom preteká horský potok Studená, z ktorého je napojený vodný náhon pre mlyn a valchu. Múzeu dominuje drevený kostol sv.Alžbety zo Zábreže z 15.storočia.
Bohatá etnografická expozícia, chov domácich zvierat i pestovanie technických a úžitkových plodín približujú návštevníkom život na Orave v minulosti.
